Spolok priateľov Čadce, Námestie Slobody 30/28, PSČ 022 01 Čadca          Tel : e-mail : spccadca@gmail.com 

Stretnutia rodákov

Tento príspevok je pripomenutím zaujímavej aktivity, ktorá sa udiala začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Dlho trvalo, kým sa Kysučania začali hlásiť k svojmu rodnému kraju. Prelomovým bol rok 1960, keď sa oba kysucké okresy zjednotili do jedného. Vtedy sa zrodilo heslo: Dobehnúť vyspelé okresy Slovenska ! Iniciátorom tohto celospoločenského pohybu bol stranícky šéf Oto Ončák. Výsledkom tej snahy bola podrobná analýza stavu na všetkých úsekoch nášho hospodárskeho a spoločenského života. Kysucký prosbopis, ako sme tento dokument skrátene nazvali, bol živým výkričníkom, ktorý prečnieval z minulosti do vtedajšej súčasnosti. Pri porovnaní s ostatnými okresmi boli ešte rozdiely skoro priepastné, akoby nezaplniteľné akýmkoľvek obetavým snažením. Predsedníctvo SNR ako vtedajší najvyšší vládny orgán na Slovensku na jeho základe schválilo súbor konkrétnych opatrení na riešenie akútnych problémov. V ďalších rokoch prebiehali premeny ešte v skrytosti, postupne. Ľudia si nachádzali robotu nielen na Ostravsku, ale aj v rodnom kraji. Stavali sa nové školy, sídliská. Ľudia si postupne začali uvedomovať, že ich rodný kraj sa predsa len mení k lepšiemu.

Rokom viditeľného obratu bol rok 1975, keď sa bilancovali výsledky tridsiatich povojnových rokov. Na oslavy 30. výročia oslobodenia sa prihlásili rodáci, roztratení po celom Slovensku, no najmä v Bratislave. Ich patrónom bol akademik Emil Špaldon, rodák z Čadce, predseda Spolku kysuckých rodákov v Bratislave. A pracovitým tajomníkom Anton Blaha, vtedy pôsobiaci na sekretariáte predsedu vlády SSR. To on presvedčil kysuckých rodákov- maliarov a sochárov, aby sa na oslavu spomenutého výročia usporiadali v Čadci výstavu Pozdrav umelcov rodnému kraju. K spolupráci získal aj riaditeľa Galérie mesta Bratislavy Milana Jankovského. A nešlo o hocijakú výstavu. Umelci sa rozhodli vystavované diela darovať okresu ako základinu budúcej galérie.

Prihlásili sa dvanásti. Zaslúžia si, aby sme ich tu znovu spomenuli. Bol to sochár Stanislav Biroš, ktorý síce žil v neďalekej Bytči, ale celé roky osvedčoval svoj úprimný vzťah ku Kysuciam. Okrem iných aj sochami Janka Palárika, Petra Jilemniíckého a Ivana Hálka. Bol to Vojtech Ihriský, rodák z Krásna nad Kysucou, ktorého socha Drevorubača je doposiaľ ozdobou priečelia spoločenského domu pred pílou v Oščadnici a ktorého reliéf Bojovníka za slobodu zdobí Pamätník SNR v Čadci. Sochárov reprezentovali okrem spomenutých seniorov Anton Čutek, pôvodom z Klubiny, Jozef Sušienka z Novej Bystrice a Milan Greguš z Makova. K nim sa pripojili mladí maliari Miro Cipár, rodák z Vysokej nad Kysucou, Milan Mravec z Rakovej, František Ondro z Brodna , František Húbel z Krásna nad Kysucou a Turzovčan Ondrej Zimka, Pavol Muška z Kysuckého Nového Mesta, Milan Paštéka z Čadce a napokon Fero Jurišta zo Svrčinovca. Výstava bola vo vtedajšom závodnom klube Tatrovák v Čadci.

V slávnostnej atmosfére tejto prvej výstavy sa konalo prvé stretnutie kysuckých rodákov v ich rodnom kraji. Privítali ich najvyšší predstavitelia okresu: vtedajší prvý tajomník OVKSS Štefan Chlebana a predseda ONV Michal Cyprich. Stretnutia organizačne pripravoval SKRČ- Sekretariát kysuckých rodákov v Čadci, ktorý fungoval na odbore kultúry ONV v zložení Rudo Gerát, Miro Golis, Miro Ďurica, Leo Kulich a Janko Mokrý. Rodáci navštívili závody, družstvá. Neobišli ani vtedy už rozostavaný kysucký skanzen a lesnou železničkou. Štafetu rodáckych aktivít prevzali o rok novinári, ktorí pripravili a vydali zborník Kapitoly z kysuckého novoveku, v ktorom zmapovali výsledky rozvoja za tridsať rokov. Zborník zostavil Jozef Dunajovec, rodák z Nesluše a prispeli doň okrem „domácich“ Kysučanov svojimi vyznaniami aj Emil Špaldon, Anton Blaha, Miroslav Cipár, Ondrej Zimka.

Vtedy sa začali aj stretnutia rodákov v Bratislave. Prvé bolo v nasledujúcom roku v hoteli Devín, ďalšie v reštaurácii Olympia nad Novou scénou. V tom čase sa ešte medzi účastníkmi pravidelne objavovali aj herci Jozef Kroner a Ondrej Jariabek, ktorý síce nebol rodákom, ale na Kysuciach prežil svoju ochotnícku herecké začiatky, vďaka ktorým sa po vojne dostal do profesionálneho divadla. V roku 1979 bolo stretnutie rodákov na Makove, kde sa pripravovali medzinárodné oslavy 35. výročia SNP.

Žiaľ, koncom 70. rokov došlo v zložení reprezentácie okresu k zmenám, do vedúcich funkcií sa dostali ľudia, ktorí tomuto sľubne sa rozvíjajúcemu hnutiu neboli priaznivo naklonení. Nepochopenie a nezáujem vyvolali aj u rodákov obdobnú odozvu. Na Kysuce dochádzali už len jednotlivci, ktorí tu našli prajné prijatie a záujem tiež len u jednotlivcov.

Tradíciu stretnutí rodákov sme obnovili až v roku 1994, keď sa v rámci programu k 750. výročia prvej písomnej zmienky o Kysuciach konalo v Čadci Prvé svetové stretnutie Kysučanov. Ale to už bola vlastne iba labutia pieseň. Nadácia Kysuce a Kysučania, ktorá tieto aktivity zastrešovala, bola v nasledujúcom roku zrušená, pretože nedisponovala sumou dvesto tisíc korún, ktorá bola úradnou podmienkou pre jej existenciu. Keď navyše v roku 1996 došlo k rozdeleniu Kysúc späť do dvoch samostatných okresov, nebolo už organizácie, ktorá by predstavovala tieto celokysucké záujmy. Ostala iba Kysucká kultúrna nadácia v Bratislave, ktorá sa usiluje kysuckých rodákov zjednocovať nielen na pravidelných každoročných fašiangových stretnutiach v Zrkadlovom háji v Bratislave, ale podporou kultúrno- spoločenských aktivít v celom našom regióne.

Rudo Gerát


 

Súvisiace kategórie článkov :

publikováno: 04.12.2010 | zobrazení: 3470