Spolok priateľov Čadce, Námestie Slobody 30/28, PSČ 022 01 Čadca          Tel : e-mail : spccadca@gmail.com 

Osady a pľace v chotári Čadce - Pohľady na mapu

Susedia
Keby sme z mapy Kysúc vystrihli chotár Čadce, na prvý pohľad pri troške predstavivosti môžeme na mape vidieť aj postavu kohúta, stojaceho na jednej nohe a naťahujúceho krk kamsi k pohoriu Polom. Ktovie, čo tam chce vykikiríkať. Možno si predstaviť aj postavu mnícha s kapucňou, ktorý sa rozkročil ponad údolie Kysuce. Jednou nohou dosahuje na Chotárny kopec medzi Zákopčím a Krásnom, pričom sa dotýka chotára Dunajova a Ochodnice. Druhou sa opiera pri Mostoch u Jablunkova o hranicu so Sliezskom, pričom oddeľuje od seba chotár Rakovej a Svrčinovca. Hlava sa mu vklínila medzi Čierne, Skalité a Oščadnicu. Vrchol pomyselnej kapucne má na kóte Tri kopce.

Avšak na mape, kde nie sú hranice vyznačené tak ostro, splýva chotár mesta so susedmi tak, že nevieme, kde sa končí a kde začína. Vidno to len na cestách, kde sú hranice označené informačnými tabuľami. Takto sa dozvieme o susedoch zo Svrčinovca, Rakovej a Oščadnice. No o tom, že susedíme na juhu aj so Zákopčím, Krásnom, Dunajovom a dokonca i s Ochodnicou, na severovýchode s Čiernym a Skalitým a na severozápade s českou obcou Mosty u Jablunkov, to sa dá vyčítať iba z mapy, na ktorej sú vyznačené hranice chotárov. Dá sa z nej vyčítať, že Čadca má spolu desať susedov. Žiadna kysucká obec ich nemá toľko. Vidno, že mesto je prirodzeným geografickým stredom Kysúc.

Strážne kopce
Trojuholníkový pôdorys chotára Čadce má svoje hraničné body na kopcoch, pri ktorých sa hranica chotára lomí, mení smer. Z južnej strany je to najvyšší hraničný vrch Chotárny kopec (906 m) a Vojtov vrch (840 m), na severe Javorské (860 m) a Tri kopce (824 m). Od západu robia strážnu službu nad údolím Kysuce Briava (820 m) a Jurošovský vrch (630 m). Iba z juhovýchodnej strany je chotár otvorený k Oščadnici a Krásnu nad Kysucou.
Vo „vnútrozemí“ chotára sú tiež vrchy, len o málo nižšie než tie hraničné, strážne. Nad osadou Kýčera je kopec nazvaný pekne Vrchkoniec, ktorý meria 745 metrov.
A neďaleko od Drahošanky, v lesnom komplexe, označenom na mape ako Čadčiansky les, je nad osadou Bryndziari kopec bez mena s kótou 753 metrov. Vŕškov, ktorých výška presahuje 600 m, sme na mape chotára Čadce narátali osem. Istotne to nie sú všetky, pretože na mape s mierkou 1: 50.000, z ktorej sme tieto údaje vyčítali, sa všetky nedali osobitne označiť.

Potoky
Osídľovanie Čadce prebiehalo vo dvoch navzájom sa prelínajúcich vlnách. Najskôr valasi so svojimi stádami obsadzovali vrcholové časti okolitých kopcov, stavali si tam salaše, ktoré postupne prerastali na trvalé samostatné osady. Táto vlna osídľovania bola rozsahom malá. Jej pozostatkom sú pľace, roztrúsené vo vrchovinných polohách (Blažková, Burdovci, Belajka, Husárikovci, Kýčera, Drahošanka, Bryndziari, Ramšovci, Butovia a pod.) Sídla nie sú viazané na vodné toky, využívali skôr miestne pramene a studne.
Tento proces sa neskoršie premenil na kopaničiarske osídľovanie, ktorým sa obsadzovali územia od údolia rieky Kysuce a jej prítokov smerom k vrcholom kopcov. V tejto osídľovacej vlne, organizovanej budatínskym a strečnianskym panstvom, sa postupne obsadili údolia Milošovského potoka, Čadečianky, Rieky a postupne aj drobnejších tokov, ktoré vytvárajú kratšie doliny (Bukovský potok, Kyzkov potok a ďalšie).
Potoky tvoria základnú osnovu celého systému osídlenia. Z celkového počtu 78 osád je bezprostredne na doliny naviazané okolo šesťdesiat, čo tvorí štyri pätiny ich celkového počtu. Potoky boli životodarnou podmienkou ich existencie. V ostatných rokoch ich význam trochu poklesol, keď si obyvatelia vybudovali spádové vodovody, napojené na studne. Ľudia si potoky prestávajú vážiť, často ich využívajú na odkladanie odpadkov z dvorov, čo sa nutne prejavuje v ich znečisťovaní. Napriek tomu ostávajú potoky naďalej významných činiteľom životného prostredia osád.

Návraty do histórie
Históriou vzniku jednotlivých osád sa tu nezaoberáme. Vyžadovalo by si to osobitné skúmanie, ktoré vzhľadom k očakávaným výsledkom neprináša vždy významný poznatkový prínos. Záujemcov o staršiu históriu odkazujeme na monografiu o meste Čadca, kde je historická časť podrobne rozpracovaná. (Autorom je Dr. Ivan Žilinčík.) Napriek tomu treba tu uviesť aspoň stručnú zmienku o okolnostiach ich vzniku.
Dnešné pľace majú svoj pôvod pri valašskom a kopaničiarskom osídľovaní územia.

Valasi
Prvé pľace zakladali valasi, ktorí prechádzali po horských hrebeňoch so svojimi stádami ako kočovníci. Kde našli miesto vhodné na pašu, tam si postavili jednoduché koliby s košiarmi a po vypasení trávy sa presťahovali na iné miesto. (Tento spôsob pasenia spojený s košarovaním sa uplatňuje pri chove oviec doteraz.) Cez zimu sa sťahovali do dolín, kde si cez leto pripravili krm pre svoje stáda a bývanie a potraviny pre seba. Ich obydlia s hospodárskymi stavbami sa postupne stávali základom ich trvalých sídiel. Tento spôsob osídľovania podporoval aj zemepáni, ktorí postupne valachov začleňovali do svojej správy a začali od nich vymáhať poddanské dávky. Prostredníkom medzi valachmi a panstvom bol valašský vojvoda, ktorého si volili valasi. Neskoršie túto funkciu obsadzovalo panstvo. V chotári Čadce sa takýmto spôsobom obsadzovalo územie od polovice 16. storočia.
Územie, na ktoré prišli títo noví osadníci, nebolo vtedy ešte presne vymedzené medzi jednotlivé panstvá. Nazývali ho konfínium, čiže pohraničie. Valachov sa pod svoju správu usilovali začleniť budatínske i strečnianske panstvo. Spory medzi nimi sa vyriešili rozsudkom z roku 1583 tak, že obec Čadca a jej okolie pripadla budatínskemu panstvu. Ani tým sa však majetkové spory neskončili.
Na územie severných okrajov dnešnej Čadce si robili nároky aj valasi z tešínskeho kniežatstva, ktorí považovali za svoje územie severné svahy Beskýd až po Kysucu a riečku Čadečanku, zatiaľ čo „naši“ považovali za hranicu hrebene okolitých kopcov. Spory vyústili do nepriateľských aktov, pri ktorých si navzájom zajímali časti stáda a vypaľovali salaše. (Pri riešení jedného z takýchto sporov medzi súperiacimi panstvami v roku 1565 sa prvý raz spomína osada Čadca.) Spory sa vyriešili až v roku 1711 dohodou medzi tešínskym hejtmanom a trenčianskym županom, podľa ktorej sa za hranicu medzi Sliezskom a vtedajším Uhorskom uznali horské chrbty Beskýd.
Noví osadníci budovali svoje sídla tak, že na vyhliadnutom území začali stínať stromy a zo získaného dreva si budovali svoje príbytky a hospodárske stavby. Postupne si rozširovali priestor na nové pastviny, ale najmä na pestovanie obilnín (ikrice) a zeleniny (kapusty). Tak prechádzali z pastierskeho na pastiersko- roľnícky spôsob života. Valašské sídla boli základom dnešnej sídelnej štruktúry najmä v severnej časti chotára Čadce.

Kopaničiari
Túto zmenu využili spomenuté panstvá, ktoré jej dali právny rámec v podobe kopaničiarskeho osídľovania. Osadníkom (bývalým valachom, ale aj novým osadníkom) prideľovali pásy zeme (spravidla od rieky smerom na stráne okolitých kopcov ) a takto vytvárali nové dediny. Osadníci si na pridelenom území postavili obydlia a hospodárske stavby a postupne rozširovali pozemky okolo týchto usadlostí. Panstvo ich na určitý čas (12-16 rokov) oslobodilo od poddanských povinností. Až potom ich zaťažilo feudálnymi dávkami (povinné dodávky časti úrody a chovu, dreva) ale aj robotnými povinnosťami a peňažitými dávkami. Pôda pridelená osadníkom ostávala majetkom panstva, ktoré za jej prenajímanie vyžadovali spomenutú rentu. Zástupcom panstva voči osadníkom bol šoltýs, resp. fojt (richtár). Na dvore pôvodného osadníka sa časom budovali ďalšie stavby pre jeho potomstvo, takže sa rozrastali na celé osady- pľace, pomenované spravidla podľa prvého osadníka, ktorému boli pridelené polia, tzv. zárubky.
Kopaničiarske osídľovanie je charakteristické najmä pre horelickú časť chotára mesta.
Tento spôsob uplatňovali obe spomenuté panstvá. Až v roku 1769 pripadlo celé územie Čadce strečnianskemu panstvu, ktoré začalo podporovať jeho cieľavedomý rozvoj.

Roztratené osídlenie
Popri staviskách na pôvodnom dvore si osadníci vytvárali aj dočasné sídla na odľahlejších častiach pozemkov, kde prebývali celé leto so svojím dobytkom. Rastom počtu obyvateľov sa tieto prechodné stavby upravovali na trvalé bývanie a vytvárali tak základ na vznik samostatných pľacov. Dodnes sa zachovali najmä v javorníckej časti chotára Čadce, na vojtovských kopcoch. Geografi nazývajú tento spôsob rozmiestnenia obydlí v priestore roztrateným osídlením.
Hlavná osídľovacia os čadčianskych pľacov sa tiahne v doline rieky Kysuca od juhu cez celú Horelicu až po mesto a odtiaľ smerom na severozápad cez Podzávoz do Čadečky a do v Milošovej. Na tejto sídelnej osi je skoro polovica všetkých pľacov. Ostatné sú roztrúsené po stráňach okolitých kopcov.
Na vrcholoch spomenutého trojuholníkového tvaru chotára mesta sú najvzdialenejšie pľace. Na východnom cípe je to pľac v Čadečke U Ramši, na severozápade na konci Milošovskej doliny sú to Padyšákovci a z južnej strany je najvzdialenejšia Blažková, zaradená do miestnej časti Vojty. Vzdialenosť od centra mesta je však relatívny pojem. Záleží na tom ako sú k jednotlivým pľacom vybudované cesty, prípadne či je tam zavedená verejná autobusová doprava. Z toho hľadiska je najťažšie prístupný pľac Blažková.
V minulosti počet domov a obyvateľov mimo centra prevažoval, tvoril viac ako polovicu z celkového počtu. V druhej polovici minulého storočia sa tento stav začal výrazne meniť. Hoci obyvateľov na osadách ubúda iba postupne a relatívne pomaly, veľmi prudko vzrástol počet bytov a ľudí v centre, najmä vďaka sídliskám, ktoré obklopujú „staré mesto“ z južnej strany. V súčasnosti je počet obyvateľov v centre a v miestnych častiach približne v pomere 2 :1 (18.000: 8.000).

Domy a ich obyvatelia
Zaujímavý prehľad poskytuje evidencia domov na jednotlivých pľacoch. Tie najväčšie už vlastne nemôžeme nazývať pľacmi, pretože sa časom rozrástli na osady s počtom domov prevyšujúcom desiatky. Ak by sme mali vytvoriť rebríček osád s najväčším počtom domov
a obyvateľov, dostaneme takého poradie:

Domy Obyvatelia
Čadečka U Hľuzy 98 383
Podzávoz 74 236
Podzávoz U Kadluba 67 293
Milošová U Prívary 64 287
Čadečka U Sedliaka 64 230
Čadečka U Tomali 64 215
Podzávoz U Poláka 59 254
Podzávoz U Huľany 56 216
U Kyzka 48 208
U Sihelníka 47 172
Rieka- Chramačka 42 162
Čadečka U Králi 37 155
Drahošanka U Ševca 37 134
Milošová U Kadlubca 35 157
Podzávoz U Ščureho 35 141
Drahošanka Bukov 35 107
Podzávoz U Juroši 34 152

Pri pohľade na mapu zistíme, že sú to všetko osady v údoliach, blízko komunikačných osí, s dobrou prístupnosťou, poskytujúce optimálne možnosti uspokojovania potrieb obyvateľov
Najmenší počet domov a obyvateľov v nich sa do dnešných čias zachoval na týchto pľacoch:

Čadečka Na Pánskom 1 5
Vojty U Burdy 1 ?
Vojty U Meľa 1 ?
Horelica U Chylka 2 3
Čadečka U Bobiara 2 2
Čadečka U Ramši 3 3
Horelica U Bryndziary 3 4
Podzávoz U Muchy 3 5
Vojty Lazy 3 ?
Milošová U Vilča 4 10
Rieka U Husárika 4 ?

( Otázniky pri niektorých pľacoch ukazujú, že tam už niet trvale žijúcich obyvateľov. Nahradili ich chalupári, ktorí nie sú vedení v evidencii obyvateľov mesta. Aj evidencia domov je niekde problematická, lebo neobývané a neudržiavané chalupy rýchlo zanikajú. Najčastejšie pod ťarchou snehu.)
Vo všetkých prípadoch ide o pľace komunikačne ťažko prístupné, čo sťažuje obyvateľom zaobstarávanie potravín, prípadne cestu k lekárovi. Tu už nehovoríme o dochádzke do zamestnania alebo do školy, pretože tieto pľace sú obývané výhradne staršími ľuďmi, ktorí takéto potreby nemajú.
V evidencii mesta nie sú na týchto pľacoch vedení prechodní obyvatelia- chalupári, ktorí cez víkendy a v lete dopĺňajú počty obyvateľov o ďalšie desiatky. Vďaka nim sa aj tie najvzdialenejšie pľace udržiavajú pri živote. Plnia však už funkcie úplne odlišné od tých pôvodných.

Kaplnky, poľné kríže, obrázky svätých
Ľudia si od nepamäti označovali miesta, ktoré boli pre nich významné, znakmi zbožnej úcty. Nachádzame ich najmä pri prameňoch, ktoré poskytujú ľuďom zdroj života- zdravú vodu. Objavujú sa aj pri cestách, od ktorých odbočujú chodníky do okolitých osád. Neraz ich nájdeme aj tam, kde by to nikto nečakal. Tam spravidla pripomínajú tragické udalosti, ku ktorým došlo pred rokmi a o ktorých sa informácie šíria len ústnym podaním. A tam, kde sa nenašlo dosť miesta na stavby, zakotvené v zemi, postačí mnohokrát len skrinka so svätým obrázkom, zavesená na starom strome.
Ťažko niekto spočíta všetky tie znamenia zbožnosti, roztrúsené po celom chotári mesta. Tam, kde tvoria dominanty, sú spomenuté pri opise jednotlivých osád. Týka sa to najmä kaplniek a krížov, ktoré sú postavené pri prameňoch a iných neprehliadnuteľných miestach. Tie ostatné, drobnejšie, ostanú naďalej významné najmä pre obyvateľov osád, pri ktorých stoja a pre náhodných návštevníkov.

Osudy osád (po roku 1945)
Osobitne sa zmienime iba o období po druhej svetovej vojne, ktoré prinieslo do života čadčianskych osád také prevratné zmeny, aké sa nedajú porovnať so žiadnym z predchádzajúcich období. Za uplynulé polstoročie tu došlo k totálnej prestavbe hospodárskej základne, spôsobu získavania obživy a uspokojovania základných ľudských potrieb.

Povojnová obnova
Prvoradou úlohou v povojnovom období bola oprava ciest, zničených prechodom frontu. Napríklad na ceste do Milošovej bola vykopaná protitanková priekopa, ktorú bolo treba zasypať a upraviť tak, aby sa po ceste mohlo jazdiť. V podstate boli prvé povojnové roky vyplnené týmito opravami. Dokončili sa práce na moste na Horelici. V akcii “Z” sa brigádnicky vybudovala lávka U Capka , v miestnej časti Rieka sa vybudovala pstruhová liaheň. Všetky tieto práce však znamenali viac-menej iba údržbu existujúceho stavu, aby sa nezhoršoval. Rozvojové zámery sa realizovali prednostne v centre mesta. Až v nasledujúcich rokoch boli do volebného programu mesta zakotvené aj perspektívne rozvojové akcie na osadách.

Elektrifikácia
Elektrifikácia osád sa začala ešte v medzivojnovom období., avšak obmedzovala sa len na tie najbližšie k mestu. Na tie vzdialenejšie sa dostávala postupne v priebehu päťdesiatych a dokonca až začiatkom šesťdesiatych rokov. Ľudia sa jej dožadovali, pretože práve s elektrinou prichádzali do osád tie najvýznamnejšie zmeny. Preto sa aj zapájali do výstavby elektrického vedenia. Na každej osade si vypočítali, koľko stĺpov treba postaviť. Na jednotlivé usadlosti rozpočítali, koľko jám majú vykopať. Zapnutie elektriny bolo na každej osade slávnosťou. Obyvatelia sa poskladali na pohostenie pre hostí a elektrikárov, objavila sa aj hudba. V škole U Prívary pripravili žiaci v roku 1962 osobitný program Odprevádzanie petrolejovej lampy na poslednej ceste.

Bytová výstavba
Najrozšírenejšou rozvojovou aktivitou na všetkých osadách počas celého tohoto obdobia bola individuálna bytová výstavba , ktorou si ľudia obnovovali a rozširovali svoje obydlia. Zatiaľ čo v centre mesta rástli nové sídliská zo štátnych zdrojov, na osadách si ľudia stavali “za vlastné”, i keď aj tu boli možnosti výhodných pôžičiek a podporných dotácií. Možno povedať, že v druhej polovici minulého storočia došlo skoro k úplnej obnove bytového fondu a k jeho rozšíreniu najmenej na dvojnásobok. Zo štatistík sa skoro celkom vytratili drevenice, ktoré ešte začiatkom storočia tvorili úplnú väčšinu domového fondu. A pokiaľ ešte ostali, sú to zväčša objekty, upravené chalupármi na rekreačné bývanie. Starých domov spred roku 1945 je v celkovom bytovom fonde v Čadci len 5 ,2 %.
Zaujímavosťou v bytovej výstavbe je to, že zatiaľ čo na sídliskách v panelákoch sa sústreďujú predovšetkým obyvatelia, ktorí sa do Čadce prisťahovali z iných kysuckých obcí alebo aj z iných krajov, pôvodní obyvatelia čadčianskych osád tvoria medzi týmito obyvateľmi menšinu. Z toho vyplýva, že pri riešení svojich bytových potrieb uprednostňovali svoje pôvodné prostredie, v ktorom vyrastali a s ktorým sú citovo zviazaní. Mnohokrát sú ľudia odinakiaľ prekvapení, prečo dali títo mladí stavebníci prednosť osade vzdialenej od centra a najmä v zime aj ťažko prístupnej. Odpoveďou môže byť iba to, že bývanie v týchto osadách má svoje prednosti, ktoré najlepšie poznajú práve ich obyvatelia. Zároveň treba dodať, že rozvoj automobilizmu a masových informačných médií, najmä televízie a internetu, stiera rozdiely v uspokojovaní základných potrieb medzi mestom a dedinou, v tomto prípade medzi mestom a jeho osadami.

Kontingenty

Veľkou záťažou, ktorá trápila obyvateľov osád, vlastniacich pôdu, boli povinné dodávky poľnohospodárskych produktov na verejné zásobovanie. V tej dobe bolo v obvode Čadce evidované 1580 súkromne hospodáriacich roľníkov , ktorí obhospodarovali 2144 ha poľnohospodárskej pôdy, čiže na jedno hospodárstvo pripadalo 1,35 ha. Pre väčšinu rodín bolo charakteristické, že manžel pracoval v priemysle ( nazývali ich kovoroľníci) a na pôde ostávali len starší obyvatelia, ženy a deti. V tom čase sa tu chovalo okolo 1800 kusov hovädzieho dobytka, 1300 ošípaných a na 160 hospodárstvach mali po jednom koni.
Produktivita práce bola vzhľadom k slabému využívaniu techniky na nízkej úrovni. Situáciu zhoršovali prehmaty pri predpisovaní dodávok, keď sa na úradoch vykazovali väčšie výmery pôdy než bola skutočnosť, pričom výška dodávok sa odvodzovala od výmery pôdy. Dodávky mlieka, vajec, mäsa, zemiakov a čiastočne aj iných produktov sa vynucovali pod hrozbou sankčných opatrení. Tak v osade v Horelici U Haľamy predpísali Márii Jurgovej okrem iných produktov dodávku 90 metrákov zemiakov. Keď dodávku nevládala splniť, prišli jej komisionálne vybrať z pivnice aj zemiaky, ktoré mala odložené na zimu pre svoju rodinu. V zúfalstve napísala list vtedajšiemu prezidentovi Antonínovi Novotnému, v ktorom ho prosila, aby poslal do Čadce komisiu na premeranie výmery pôdy. Komisia prišla a zistila, že výmera bola sťažovateľke nadsadená na dvojnásobok. Až potom došlo k náprave.
Roľníci boli diskriminovaní aj nízkymi nákupnými cenami, ktoré nezohľadňovali náklady v tunajších klimatických podmienkach na málo úrodnej pôde. Tento systéme trval od roku 1950 až do roku 1968, keď sa povinné dodávky nahradili dobrovoľnými zmluvami o dodávkach.

Socializácia poľnohospodárstva

Keď prechádzame dolinou okolo Bukovského potoka, na jej začiatku za potokom nemôžeme nezbadať stavbu, ktorá sa svojím tvarom odlišuje do okolitej zástavby. Nie je ani rodinný dom, ani tradičné hospodárske stavisko. Je to pozostatok bývalého ovčína, slúžiaceho v päťdesiatych rokoch minulého storočia na zimné ustajnenie oviec jednotného roľníckeho družstva, ktoré tu má svoje počiatky. Starší ľudia naň spomínajú ako na papierové družstvo.
Vyššie uvedený ekonomický tlak na roľníkov bol prejavom úpornej snahy funkcionárov mesta o založenie jednotného roľníckeho družstva. Jeho základom mala byť farma oviec v osade Bukov, na činnosti ktorej sa však podieľalo iba pár jednotlivcov. Družstvo však hospodárilo len cudzej pôde, pretože roľníci doň odmietli vstúpiť. Pôda sa obrábala viac-menej brigádami, na ktoré museli chodiť úradníci z mesta. Jeho členmi nebolo gazdovia, ale iba úradníci a učitelia, ktorí to dostali príkazom od nadriadených. Mali obhospodarovať okolo dvadsať hektárov pôdy, z toho bolo 15 hektárov pasienkov na okolitých stráňach. Preto sa rozhodli pre chov oviec. Stádo malo 120 kusov a staral sa oň platený bača. Okrem toho malo družstvo dva kone, ktoré pracovali aj pre záujemcov mimo družstva. Napriek tomu výnos z hospodárstva (predaj syra a vlny) nestačil pokryť náklady družstva. Toto živorenie trvalo vyše desať rokov, kým sa v roku 1962 nerozhodlo o jeho zrušení. Ovce prevzalo JRD v Kysuckom Lieskovci a ustajňovacie priestory odkúpil podnik Zelenina Banská Bystrica a zimné uskladnenie zeleniny. Tak sa skončila prvá etapa spoločného družstevného hospodárenia v Čadci.
Ďalšie etapy kolektivizácie v sedemdesiatych rokoch sa už sústredili na iné časti chotára.
Spoločné hospodárenie na pôde prešlo do Štátneho majetku, do ktorého sa postupne začleňovala poľnohospodárska pôda súkromných vlastníkov. V roku 1973 bolo takto začlenené 225 hektárov pôdy z osád Sihelník, U Kyzka,U Gabriša, U Buty a na Kýčerke. V roku 1976 boli do ŠM začlenené pozemky z Horelice a Drahošanky. Pretože v Čadci nebolo samostatné hospodárstvo Štátnych majetkov, získaná pôda bola pričleňovaná k hospodárstvam vo Svrčinovci , Rakovej, Zákopčí a Oščadnici. V roku 1980 bolo takto do veľkovýrobných foriem hospodárenia začlenené 36,4 % výmery poľnohospodárskej pôdy. V roku 1983 sa vykazovalo vyše 68 % pôdy z Čadce v hospodárstvach Štátnych majetkov. Tým sa celý tento proces ukončil, pretože ostatná pôda nie je vhodná na veľkovýrobné obhospodarovanie.

Občianska vybavenosť
K zásadnejším zmenám v tejto oblasti aj na osadách došlo až po roku 1960, keď sa Čadca stala administratívnym sídlom celých Kysúc. Postavili sa nové základné školy v Horelici, na Podzávoze a U Prívary, veľkou investíciou bol cestný prejazd ponad železnicu smerom na Horelicu, zrekonštruovali sa cesty do všetkých miestnych častí. V tomto období bola zavedená aj mestská hromadná doprava, ktorou sa dosiahlo pravidelné spojenie okrajových častí mesta s jeho ústredím. Pravidelné spoje bolo zavedené do Milošovej, Čadečky, Horelice a Rieky. Prvé autobusy začali premávať 1. septembra 1980. Pokračovala akcia “Z” (zveľaďovanie m iest a obcí so štátnymi dotáciami), v rámci ktorej sa stavali skupinové vodovody , upravovali sa cesty, stavali mostíky, obchodné jednotky, televízne vykrývače a ďalšie stavby technickej vybavenosti.

Osudy pľacov
Prvým badateľným javom, s ktorým sa stretávame pri návštevách jednotlivých pľacov je to, že sa zrastajú, že sa stierajú hranice medzi nimi. Je to prirodzený úkaz. Novou výstavbou sa pľace rozširujú až po hranice susedov, ktorí svoj životný priestor rozširujú tiež. Prejavuje sa to najmä u pľacov v údoliach, pri cestách a pri potokoch, kde sa výstavba rozširuje intenzívnejšie . Zhlukovanie pľacov je očividné vo všetkých miestnych častiach, najmä na ich dolných koncoch (na Horelici okolo Sventka, na Podzávoze pri škole, v Milošovskej doline i v Rieke).
Naopak, na stráňach a na kopcoch sa pľace zmenšujú, počet domov klesá. Pôvodní majitelia dreveníc- starí ľudia- ich už nevládzu opravovať a udržiavať. Ak ich nezískajú a nezačnú sa o ne starať chalupári, ich koniec je neodvratný. Výrazne sa to prejavuje najmä v javorníckej časti chotára Čadce, kde už viaceré pľace zanikli a ďalšie sa udržiavajú len vďaka spomenutým chalupárom.

Pľac, osada, miestna časť
Tieto zmeny vyvolávajú aj potrebu špecifického označovania rôznych druhov usadlostí. Pôvodné pomenovanie pľac sa hodí na označenie skupiny domov a hospodárskych stavieb na pôvodnom historickom mieste, ktoré sú viditeľne oddelené od ostatnej zástavby. Z celkového počtu 75 čadčianskych pľacov môžeme toto označenie bez problémov použiť na tieto pľace: Kravarky, Kýčera, U Bryndzary, U Veščary, U Juroši, U Ramši, U Capka, Dejovka, U Vilča, Belajka, U Husárika, Blažková, Lazy, U Krkošky, U Buty, Kýčerka.
Názov osada je primeranejší na označenie rozsiahlejšieho zoskupenia obydlí, ktoré svojím rozrastom prekročilo hranice pôvodného pľacu a nachádza sa v nich relatívne veľký počet domov. Toto označenie je vhodné na ostatné skupiny osídlenia mimo centra mesta.
Názvom miestna časť pomenúvame skupinu pľacov, ktoré bez ohľadu na to, či sa zrástli do väčšieho, rozsiahlejšieho sídelného útvaru, alebo existujú samostatne, ale spoločne vytvárajú väčší celok. Ako sme už uviedli, svoje označenie majú podľa troch dolín, ktorými pretekajú potoky, vtekajúce v Čadci do Kysuce (Milošová, Čadečka, Rieka), alebo ležiace priamo pri Kysuci (Horelica). Ďalšie dve miestne časti zahrnujú pľace, roztratené po stráňach Javorníkov (Vojty), alebo Kysuckých Beskýd (Drahošanka). Ich “prikrytie” spoločným názvom miestnej časti je iba administratívne, úradné riešenie, odôvodnené praktickými potrebami verejnej správy.

Zaniknuté a zanikajúce pľace
Civilizačné premeny, ktoré čím ďalej výraznejšie ovplyvňujú náš život, významne menia aj charakter osídlenia. Tradičné formy ustupujú moderným.
V minulosti ľudia stavali obydlia tak, aby okolo nich a v dostupnej blízkosti mali kus poľa, zdroj obživy. Z jednotlivých dvorov, ktoré si vybudovali prví osadníci na pridelených pozemkoch, sa rozrastom ich rodín vyvinuli pľace. Aj tie však boli od seba oddelené práve týmito roľami, boli samostatné. Rastom počtu obyvateľov sa však toto postavenie pľacov začalo meniť. V údolných lokalitách, dobre prístupných doprave, sa pľace rozrastali tak, že sa polia medzi nimi čoraz viac využívajú na stavebné pozemky, takže dochádza k ich zrastaniu. Vo viacerých prípadoch sú už hranice medzi nimi zaznamenané len v katastrálnych mapách a v pamäti starších obyvateľov. Tak sa z viacerých samostatných pľacov vytvárajú väčšie urbanistické celky- osady. Tento proces je najvýraznejší v dolnej časti Horelice, ale aj na Podzávoze, kde viacerí obyvatelia už svoju príslušnosť k určitému pľacu nepovažujú za významnú.
Druhým javom, ktorý mení postavenie pľacov v sídelnej štruktúre, je postupná premena ich funkcie z pôvodnej obytnej a hospodárskej na obytnú a rekreačnú. V pľacoch, situovaných v horskom prostredí, sa tradičné hospodárenie obmedzuje na minimum. Ich obyvatelia si našli svoje uplatnenie mimo týchto pľacov, odkiaľ odchádzajú denne, alebo v dlhších časových intervaloch. Viacerí z nich sa odsťahovali do miest, alebo si stavajú domy v intravilánoch miestnych častí. V pôvodných pľacoch dožívajú starí ľudia a ich potomkovia tam dochádzajú iba na víkendové alebo zriedkavejšie pobyty. Sú chalupy, v ktorých starí ľudia ešte udržiavajú torzo pôvodného hospodárenia, mladší v nich už iba bývajú a do zamestnania odchádzajú mimo a tí najmladší, trvalo bývajúci inde, tu dochádzajú iba na rekreačné pobyty.
Viaceré objekty, ktoré stratili obytnú funkciu, si potomkovia pôvodných majiteľov prispôsobujú na rekreačné bývanie, alebo ich odpredávajú záujemcom odinakiaľ na také isté využívanie. Tento proces je veľmi výrazný najmä v pľacoch, roztrúsených po stráňach vojtovskej časti čadčianskeho chotára. Ako uvádzame v popise jednotlivých pľacov, skoro v každom je počet obyvateľov nižší ako počet domov. Je to spôsobené tým, že v evidencii obyvateľov sa vedú len osoby trvalo žijúce, zatiaľ čo osoby využívajúce chalupy na rekreačné bývanie (chalupári) v evidencii nie sú uvedení. Tieto pľace sa postupne menia na rekreačné lokality. Skoro v každej sa nájdu opustené chalupy, ktoré podliehajú neúprosnému zákonu prírody- rozkladu živej hmoty. Našťastie, prichádzajú chalupári, ktorí sa osvedčujú ako dobrí konzervátori.
Tretím javom, ktorý spôsobuje zánik pľacov, je ich umelá likvidácia, súvisiaca s rozrastom mesta do svojho širšieho okolia. Bývalé pľace buď „pohltila“ nová výstavba sídlisk tak, že boli asanované (pľac U Gabriša, pľac Žarec), alebo „vrástli“ do nového sídliska, ktoré bolo pomenované podľa nich (U Hluška, Kýčerka). Ktovie, ktorá forma „zániku“ pľacov je pre ich obyvateľov najprijateľnejšia.

U Gabriša- pľac, ktorý sa stratil z mapy
V priebehu prípravy tejto knižky nás navštívil Vincet Gabriš, teraz bývajúci v meste na
Palárikovej ulici, v skupine domov pri nemocnici. Požadoval, aby sme do zoznamu čadčianskych pľacov zaradili aj pľac U Gabriša. Keď sme mu oznámili, že taký pľac existuje na Horelici, protestoval. Ide vraj o pľac priamo v Čadci, ktorý bol na mieste terajšieho sídliska Kýčerka, v jeho dolnej časti. Všetky domy boli asanované. Pľac U Gabriša na pôvodnom mieste už neexistuje. Jeho bývalá obyvateľka, pani Anna Čarnecká nám o ňom napísala podrobnejšiu správu, ktorú uverejňujeme pri pľacoch patriacich bezprostredne k mestu. Poskytla nám aj zachované fotografie z bývalého pľacu.
U Gábriša bolo 27 rodinných domov so záhradami a hospodárskym príslušenstvom. Ľudia sa zaoberali poľnohospodárstvom na okolitých poliach, lebo museli odovzdávať štátu mlieko, vajcia, zemiaky a mäso. Domy boli murované, bolo tam aj šesť dreveníc.
Za nákupmi museli obyvatelia dochádzať do Čadce, neskoršie na sídlisko U Hluška alebo na sídlisko pri nemocnici. Deti chodili do základnej školy prvých päť rokov do školy U Hluška (bola v budove terajšej Ľudovej školy umenia) a od 6. ročníka do mesta do budovy na terajšej ulici A. Hlinku. Cesta tam im trvala skoro pol hodiny.
V osade žili dva rody Gábrišovcov, od čoho vznikol aj jej názov. Najstarší Ján Gábriš bol za prvej svetovej vojny na talianskom fronte s Jozefom Garabíkom, kde Garabík zahynul.
Osadu začali likvidovať v roku 1974. Likvidácia prebiehala postupne v troch etapách a skončila sa v roku 1980. Pôvodní obyvatelia boli presťahovaní na nové sídlisko. Tí starší to veľmi ťažko znášali a krátko po presťahovaní pomreli. Niektorí si postavili nové domy dole pri ceste, teraz oproti nákupnému stredisku LIDL.
Pľac U Gábriša už na mape čadčianskych pľacov nenájdeme. Žije už iba v spomienkach jeho niekdajších obyvateľov.


U Hluška- pľac, ktorý dal meno celej mestskej časti
V súvislosti s pľacom U Gábriša hodno spomenúť, že vyššie spomenutý pľac U Hluška síce tiež nie je uvedený v zozname čadčianskych pľacov, ale nezahynul. Skoro by sa dalo povedať, že sa rozrástol do nebývalých rozmerov, napuchol, rozložil sa do okolia. Podľa neho bolo najprv pomenované sídlisko, ktoré ho vlastne „pohltilo“, lebo vyrástlo okolo neho. A keby len to! Postupne k nemu ako k miestnej časti priradili aj sídlisko III dole pri ceste , sídlisko Kýčerka, ktoré vyrástlo nad ním a do miestnej časti U Hluška zaradili úrady aj pôvodný pľac Kýčerka. Úrady tak poriadne zamotali prehľad o sídelných jednotkách v meste. No náprava by bola zložitá. Predstavte si, že by okolo desať tisíc ľudí, ktorí majú v občianskych preukazoch zapísané bydlisko v Čadci- U Hluška, muselo kvôli tomu vymieňať občianske preukazy!


Kýčerka- pľac, ktorý „vypadol“ z evidencie
V úradnom zozname pľacov v chotári mesta Čadce sa už nenachádza pľac Kýčerka, hoci reálne existuje. A nielen to. Ako sme uviedli vyššie, podľa neho je „neúradne“ pomenované celé sídlisko pod ním. Pľac je od sídliska rovnakého mena vzdialený možno sto metrov. Patrí doň ... domov, ktoré sú zoradené okolo cesty, odbočujúcej zo spojnice od sídliska ku pľacu U Buty smerom do Kyzkovho potoka. Na prvý pohľad vidno, že v domoch prevažuje iba obytná funkcia, hospodárstvo sa obmedzuje na chov hydiny a pestovanie zeleniny v záhradkách. Aj to je vraj ohrozované nežiaducimi návštevami od „susedov“ zo sídliska rovnakého mena dolu pod ním. Inak je tu bývanie príjemné: ľudia môžu využívať výhody sídlišťanov (doprava, obchody, škola), pričom majú výhľad na mesto ako na dlani a hlavne- súkromie, svoj svet okolo svojho domu, blízkosť lesa so všetkými jeho dobrodeniami.

Nový život v chalupách
Domy menia svoje postavenie v živote ľudí. V minulosti boli strediskami hospodárskeho diania, ktoré poskytovalo obživu jeho obyvateľom. Pri každej chalupe bola maštaľ, v ktorej stál kôň alebo aspoň krava, niekde aj ovca, v chlieviku prasa, na dvore sliepky alebo husi. Polia naokolo i ďalej od chalupy slúžili na dorábanie stravy pre toto osadenstvo dvora i obyvateľov chalupy.
Dnes už ich hospodárska funkcia ustupuje do úzadia. Chalupy, v ktorých nájdete koňa, alebo kravu, sú v hociktorom pľaci už len výnimkou. Slúžia už len na bývanie. Ľudia si už na chlieb zarábajú iným spôsobom. Hospodárenie sa obmedzuje na záhradku pri dome, ale aj tam sa už častejšie objavuje len udržiavaný trávnik alebo kvetinový záhon. Málokde ešte začujete kotkodákať sliepku alebo zakikiríkať kohúta. Čo sa udržiava a rozmnožuje, to je počet psov. Niet vari pľacu, kde by sa na vás nerozbrechal zúrivec, ktorý zlostne obieha okolo plota, alebo sa ide utrhnúť z reťaze.
Nemálo je takých obydlí, ktoré neslúžia ani na bývanie. Ich pôvodní majitelia tu prichádzajú len raz do týždňa, alebo i zriedkavejšie, aby svoju otcovizeň ako- tak opatrili a prežili tu víkend s deťmi, vracajúc sa v spomienkach do čias svojej mladosti. Alebo ich odpredajú záujemcom odinakiaľ, ktorí ich využívajú obdobným spôsobom. Úradne sa to nazýva rekreačné bývanie.
S meniacim sa spôsobom života sa mení aj život ľudských obydlí.


 

Súvisiace kategórie článkov :

publikováno: 24.11.2009 | zobrazení: 7132